Dpt. Štefan Žák o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi

Pocta osobnosti

     V minulom roku ukončil vo veku 85 rokov životnú púť Dpt. Štefan Žák obyvateľ Modry, ktorý sa výrazným spôsobom zapájal do verejného života v meste a i celom regióne. Ako vedúci kolektívu sa podieľal na zostavení Plánu hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta Modra a bol aktívnym propagátorom vidieckej turistiky a agroturistiky na Slovensku. Publikoval množstvo odborných článkov v tlači, zamerané na dejiny Modry, remeselnú a vinohradnícku výroby v regióne. Medzi posledné autorské texty možno zaradiť štúdiu o M. R. Štefánikovi, ktorého autor predstavuje ako vedca, generála, vlastenca a politika.
     Dpt. Štefan Žák aktívne pracoval i v Neziskovej organizácii rozvoja vidieckej turistiky / NORVT / v Modre. Jeho život a prínos pre spoločnosť sú obsiahnuté i v publikácii „V zrkadle času“, ktorú NORVT vydala v minulom roku. Publikácia obsahuje životné osudy viac ako sto osobností agrorezortu a vidieka na Slovensku, medzi ktorými je i zosnulý Dpt. Štefan Žák. V snahe priblížiť čitateľom Modranských zvestí osobnosť Š. Žáka a jeho prácu o M. R. Štefánikovi uverejňuje NORVT na svojej webovej stránke www.tik.sk obidva texty, ktoré veríme, že zaujmú obyvateľov Modry a ďalších záujemcov o osudy významných osobností slovenského národa. 

Štefan Žák

Pochádzam z Nového Mesta nad Váhom, ktoré bolo v roku 1926 rušným poľnohospodárskym i obchodným centrom stredného Považia. Môj otec pracoval v peňažníctve, bol spoluzakladateľom a pracovníkom tamojšej Roľníckej vzájomnej pokladnice /RVP/ a súčasne i súkromným poľnohospodárom na vlastnej i prenajatej pôde. Mal som dvoch súrodencov, matka sa venovala rodine a z časti i poľným prácam. Vyrastal som teda v priamom styku s pôdou a s prácami na nej. Základnú školu i nižšie gymnázium som absolvoval v mojom rodisku, po nich som v roku 1945 ukončil Obchodnú akadémiu v Trenčíne.

Rozhodol som sa pracovať v roľníckom peňažníctve a po maturite dva roky som pôsobil na Zväze RVP v Bratislave, ďalšie dva roky na pobočke RVP v Senci ako vedúci ekonóm a od roku 1949, v dôsledku reorganizácií, ako vedúci účtovník RVP-OSaP v Modre a ako úverový inšpektor v Štátnej banke, pobočka Pezinok. Po 13 rokoch som z kádrových príčin na vlastnú žiadosť z peňažníctva odišiel (nevstúpil som do KSS a mal som v rodine niekoľko „kulakov“, ktorí odmietli členstvo v JRD) a prijal som ponuku v podniku miestneho hospodárstva, kde som pôsobil 8 rokov, z toho štyri roky ako ekonomický námestník. Moja vtedajšia pracovná orientácia ma primäla absolvovať štúdium technického zamerania, som diplomovaným technikom.

Napriek môjmu politickému defektu pravdepodobne moje pracovné výsledky vzbudzovali dôveru a dostal som pozvanie pracovať vo vtedajšej Komisii miestneho hospodárstva v Bratislave, kde som pôsobil tri roky ako finančný špecialista pre Východoslovenský kraj. V roku 1969 mi ponúkli funkciu špecialistu pre finančno-ekonomické vzťahy a národohospodárske analýzy na odbore súhrnného plánu Slovenskej plánovacej komisie (SlPK), kde som pôsobil do roku 1986. Od roku 1987 ďalšie štyri roky som vykonával funkciu vedúceho sekretariátu námestníka SlPK Ing. F. Határa a po páde komunizmu, do roku 1991 i námestníka Ing. J. Belcáka. Po tomto roku ako 65 ročný som odišiel do dôchodku. V osobnom voľne som pôsobil permanentne tiež ako člen Komisií miestnej samosprávy v Modre.

Od roku 1949 som sa stal občanom Modry. Fyzicky náročné, ale spoločensky príjemné podmienky pre prácu na vinohrade sa mi stali veľmi blízkymi, čo sa akcentovalo i vzťahom mojej manželky k vinohradníctvu. I popri dochádzke do Bratislavy venoval som sa prácam vo vinohradoch, slúžili mi ako relax a prostredie vtedy najväčšieho vinohradníckeho mesta na Slovensku ma vtiahlo i hlbšie do tejto problematiky. Odrazilo sa to i na vzdelávaní našich troch detí: syn Ing., CSc. pôsobí v poľnohospodárskom výskume, z dcér jedna ako Ing. ekonómie na ústrednom pôdohospodárskom orgáne, druhá ako Ing. ekonómka v úspešnom poľnohospodárskom podniku. Zúčastňoval som sa i aktivít Modry v oblasti samosprávy.

Moje pracovné zameranie bolo orientované na pomerne špecifickú oblasť – vo funkcii špecialistu som mal veľa najmä ekonomických informácií o vývoji ekonomiky a o problematike celej slovenskej odvetvovej palety. Moje pohľady na direktivitu riadenia hospodárstva sa nestotožňovali s oficiálnymi „povinnými“ názormi a najmä z ekonomických analýz bolo cítiť, ako negatívne pôsobí striktná direktivita (plánovanie) a obmedzovanie osobnej iniciatívy, ktoré vždy bolo hnacím motorom napredovania. V mnohých ľuďoch ešte i dnes sa javí nostalgia za časmi, keď za nich mysleli iní a oni mohli žiť síce veľmi skromne, nevediac, že výsledky ich práce idú do sveta a financujú v ňom ďalšie revolúcie. Výška zaostávania slovenskej ekonomiky (i za českou, nielen za inými úspešnými krajinami) sa nám objavila až po rokoch. Bola niekoľkonásobne nižšia a takou je i dnes.

V roku 1991 som po odchode do dôchodku, v období demokratizácie samosprávy, pôsobil v meste Modra vo funkcii prednostu mestského úradu. V prvých rokoch, podľa môjho názoru, sa odvetvie poľnohospodárstva neuváženým spolitizovaním dostalo do krízy, ktorá mohla byť zmiernená premyslenejším prechodom družstiev na poľnohospodárske farmy súkromných vlastníkov pôdy. Poľnohospodárstvo sa ocitlo v chaose, ktorý nedával vlastníkom pôdy šancu na prežitie najmä v okrajových horských oblastiach. Vtedy vznikla myšlienka riešenia, odpozorovaná od rakúskych poľnohospodárov, ponúknuť postihnutým vidiečanom pomoc rozvojom vidieckej turistiky a agroturistiky. S iniciátorom Ing. Františkom Machom začal som i ja spolupracovať na vytvorení organizácie Zväzu vidieckej turistiky a agroturistiky a za podpory Ministerstiev pôdohospodárstva a hospodárstva SR sme so skupinou nadšencov prešli mnohými mestami Slovenska a propagovali zásady a podmienky rozvoja týchto činností. Na mnohých miestach Slovenska dnes pôsobia, pri využití priestorov bývalých roľníkov, vkusne upravené ubytovacie kapacity, návštevníkov lákajú prírodné, historické a mnohé iné osobitosti našich regiónov. Mnohí záujemcovia našli v tomto podnikaní nový zmysel života.

Popri týchto aktivitách venoval som sa aj problematike mesta Modra, ktorá ma prijala za svojho a stala sa mojim druhým domovom. Modra zažila cez stáročia mnoho negatívnych udalostí – obišla ju železničná trať, čo nadlho ochromilo jej rozvoj, vinohrady jej v 19. storočí zničila choroba viniča – fyloxéra, čo sa tiež prejavilo na jej vývoji, privatizáciou podnikov koncom 20. storočia zanikli tzv. „podnikové rekreácie“ a v katastri Modra navnivoč vychádza do 120 veľkokapacitných rekreačných zariadení, poľnohospodársko-vinohradnícka politika Európy spôsobuje (pri nezáujme štátneho riadenia) radikálnu likvidáciu plôch modranských viníc, dosiaľ rodiacich znamenité vína. V roku 2003 som inicioval spracovanie Plánu hospodárskeho a sociálneho rozvoja Modry (Strategický plán), pripravil metodiku a ako člen riadiaceho výboru tejto činnosti prispel k jeho vyhotoveniu. Spracoval som tzv. Profil mesta /vyhodnotenie všetkých aspektov existencie mesta), zabezpečoval som účasť občanov na prerokovávaní odvetvových a iných problémov mesta a špecifikovaní opatrení, úloh a projektov, ktoré budú problematiku rozvoja Modry postupne riešiť. Závažná časť problémov Modry je v oblasti poľnohospodárstva, osobitne vinohradníctva a vinárstva a Strategický plán navodzuje postupy, zamerané na aktivizovanie týchto odvetví. Pri spracovávaní tzv. projektu rodovej rovnosti v rámci aktivít eurofondov, ktorého účastníkom bolo i mesto Modra, pripravil som výslednú štúdiu k obhajobe projektu.

Mojim koníčkom sa v poslednom období stala história kráľovského slobodného mesta Modry, ale i história Slovenska od príchodu starých Slovanov až dodnes, osobitne jej vplyvov zo spolužití s Maďarmi v tisícročnom Uhorsku, i s Čechmi v Česko-Slovensku za tri štvrťstoročia. Vychádzam skôr z pohľadu na negatívne trendy, ktoré z týchto spolužití postihli Slovensko. Riadim sa síce tým starorímskym „sine ira et studio“ – bez hnevu a zaujatosti, ale to, k čomu sa prepracovávam, je zarážajúce. Vrátim sa však k nášmu poľnohospodárstvu a jeho perspektívam, ako ich vidím. Nielen malé Slovensko, ale všetky malé a ekonomicky zaostalé štáty zo „socialistickej oblasti“ sa stávajú určitým spôsobom vazalmi vyspelej západnej 15-ky. Individuálne nedosiahnu nič - kolektívne sa stávajú iba odbytovým priestorom západných štátov Európy, pravdaže s následkom likvidovania mnohých odvetví /naše poľnohospodárstvo). Rád by som veril, že spojená Európa nebola vytvorená iba za týmto účelom a že najmä spoločný postup malých štátov Európy pripomenie druhej strane, že akákoľvek nerovnovážna cesta v riadení osudov Európy povedie k jej koncu. Náš spoločný štát s Čechmi – Česko-Slovensko je toho príkladom. Za trištvrte storočia viac vinou českého centralizmu a unionizmu, ako túžby Slovákov po svojprávnosti a rovnocennosti, došlo k rozpadu spoločného štátu, ktorý za takú dlhú dobu neprejavil cieľavedomú a skutočne účinnú snahu po vyrovnaní vysokých rozdielov, ktoré v podstate zostávali takmer zakonzervované. Je však dnes na nás, či chceme a vieme využiť a použiť nástroje rozvoja cieľavedome. Zatiaľ to nevieme.