Úvodná stránka
Malokarpatská turistická informačná kancelária

Slovenské vinohradníctvo - ožije alebo zanikne? Slovenské vinohradníctvo - ožije alebo zanikne?

Slovenské vinohradníctvo - ožije alebo zanikne?

Špecifickým  odvetvím  slovenského  poľnohospodárstva  bolo  po  stáročia  VINOHRADNÍCTVO.   Dnes  je  ohrozeným  odvetvím, ktoré  na  posledných 15  rokov   zaznamenalo  úpadok,  viditeľný  predovšetkým  vo  výmere  obhospodarovaných viníc.

V dobe  politického  a  ekonomického  zlomu  v roku  1990  malo  Slovensko  33  tisíc hektárov  vinohradov.   Po  vstupe  Slovenskej  republiky  do EÚ  v  roku  2004  nám  bola  priznaná  obrábateľská  kvóta  22 227 hektárov.  Dnes  je  výmera  obrábaných  vinohradov  na  Slovensku  približne  10,5  tis. hektárov, t.j.  ani  nie  1/3  viníc , ešte  pred  15  rokmi  plne produkujúcich . V rokoch  2004 a  2005  klesla   výmera  produkujúcich  viníc  približne  o 1720 hektárov. Pri  tomto  vývoji   sa  za  súčasného  stavu  podpory  tomuto  odvetviu   zníži  výmera  produkujúcich  vinohradov  hlboko  pod  10  tisíc  ha.
       Po  roku  1991  sa  z  politických  dôvodov  postoje  k poľnohospodárskym  družstvám, ktoré  symbolizovali   starý  režim,  neuvážene  zmenili.  Namiesto  podpory  preorientácii  týchto ťažkopádnych  gigantov na  funkčné a skutočnými „gazdami“  riadené  farmy,  zvolilo  sa  neuvážene   negovanie  veľkovýroby.   Slovenské  poľnohospodárstvo,  ktoré  malo  byť  hnacím  motorom  života  slovenského  vidieka,   sa  rozpadlo,  spoločné majetky  sa  devastovali  a  pripustil  sa  vznik   mnohomiliardových  nevyčísliteľných   škôd. Treba uviesť fakt, že západoeurópske krajiny mali v nových východoeurópskych krajinách s koncentrovanou poľnohospodárskou výrobou opodstatnené obavy z konkurencie, a tak uprednostňovali rozbitie našej veľkovýroby.  
         Ekonomická  slepota  a  neschopnosť  udržať prepojenie  poľnohospodárskej  a  potravinárskej  výroby  na  Slovensku ,  umožnila  aj u  nás  nadmerný  nástup   zahraničných  potravinárskych  reťazcov   a  zaplavenie slovenského  trhu   dotovanými  potravinami. Táto  skutočnosť  dodnes  pôsobí   na  naše  poľnohospodárstvo  likvidačne. Naša  politika  nízkych  produkčných  cien   pri  mnohonásobnom  raste  cien  materiálových  vstupov, iba  „doplnila“  škálu vplyvov,  ktoré  vyraďujú  naše  poľnohospodárstvo  až dodnes.
          Nebojme  sa  popravde  konštatovať,  že  práve  koncentrácia  poľnohospodárskej  výroby  mohla  zachovať  tomuto  odvetviu  aspoň  prijateľnú  konkurencieschopnosť. Prevážne poľnohospodársky  slovenský  vidiek  určite získal koncentráciou  výroby  v časoch  socializmu, čo sa prejavilo na životnej úrovni a vzhľadu dedín.  Stalo sa  tak  však  za  politicky  neúnosnej  situácie  a  za osobných  tragédií vlastníkov  pôdy.  V súčasnosti sme však zlikvidovali odvetvia, ktoré iba v koncentrácii výroby mohli tvoriť významnú  poľnohospodársku a spracovateľskú produkciu:  výrobu  mlieka,  cukrovej repy,  mäsa,  hrozna,  tabaku,  sladovníckeho  jačmeňa    a iných produktoch.  V  Rakúsku  a  Nemecku  pochopili,  že  malé  a stredné  farmy    prežijú  iba  vtedy,  keď  sa  združia v základnej  produkcii  a  aj  do  spracovateľských  aktivít  a  keď   rozšíria  svoju  činnosť  aj  na  starostlivosť  o životné  prostredie.
       Dôsledky  neuváženej  politiky  voči  vinohradníctvu  sa  prejavujú  trvale  v jeho  postupnom  „ústupe  zo  slávy“. Pri  nástupe  demokracie  mali  sme povinnosť  podporiť  vytváranie    fariem  dať  reálnu šancu  obnovy  podnikania  už  v nových  podmienkach  -  aj  podporou  združovania.  Nestalo  sa  tak  a  Slovensko  bude  ešte  dlho  hľadať  cestu,  ako  sa   dostať  v poľnohospodárstve  zo súčasného  úpadku    a stať   sa    rovnocenným  štátom  spoločnej   Európy.
      Taký  rozsah  pohromy  tohto  odvetvia  nezanechala  ani  historický  známa  „fyloxéra“  v  19.  storočí.  Cena  nafty  stúpla  5-násobne,  chemické  látky  ešte viacej.    Ale   cena  produktu - hrozna - zostala  na  úrovni  roku 1990  a    v roku  2005  dokonca  iba   4 - 8  Sk za  kilogram.  Pritom  však  náklad  na   vybudovanie  l  hektára vinice,  /ktorý  začína rodiť  až  po  4  rokoch/,   dosahuje  0,8 - l,0 milión Sk  a  postupne  sa  stalo  vinohradníctvo  na   Slovensku  absolútne  neefektívnym  a  stratovým  odvetvím. Po  socializme  zdedené nedostatočné  technické  vybavenie  tejto  výroby,  ktoré  treba  u nás   nahradzovať vysokými  mzdovými  nákladmi,  vyraďuje  Slovensko  z  konkurencie s českými,  rakúskymi  či  nemeckými  producentmi.
Napríklad  „ najväčšie  slovenské  vinohradnícke  mesto  MODRA“,  ako  sa  hrdo  nazývalo toto  mesto   už  niekoľko  storočí,    dáva  dnes  tento  obraz:         V  18. storočí  slávu  MODRY  zakladalo  približne  1500 ha  vinohradov.  V roku  2005 mala Modra 790  ha 


viníc,  z  toho   registrovaných  v  EÚ  688 ha.   Vinohradnícke a poľnohospodárske  družstvo  /VaPD/  v Modre   sa  postupne    začalo  zbavovať  užívaných  vinohradov,  pretože v polovici  90.-tych  rokov  vytváralo  z tejto výroby až  5 - miliónovú  stratu  ročne.  Staršie  vinice  nebolo  za  čo  dosádzať  a obnovovať,  stará  technika  bola  pre  vysokú  poruchovosť  nákladná  a na  nové  nebolo  prostriedkov. Niekoľkonásobne sa  zvýšili   ceny  materiálových  vstupov   do  výroby  hrozna ako i objem  nevyhnutnej ručnej  práce.  Vinohradníctvo  sa  bez  podpory  štátu stalo úplne  neefektívnym  odvetvím.
      Majitelia  pôdy  si  vinice  z  užívania  VaPD  síce   prevzali,  no po  roku - dvoch  zistili,  že  obrábacie  náklady  jednoducho  neutiahnú.   Naviac  nebol záujem  ani  o výkup  produkcie  hrozna,   ktorý   bol  privatizáciou  oddelený  od   kapacít spracovateľov  a  stláčal  ceny  produktu. Zvýšil  sa  dovoz  lacnej  suroviny  zo  zahraničia,  ktorú  však  na  rozdiel  od  nás   okolité  štáty  výhodne  dotujú  a  likvidácia  domácej  vinohradníckej  výroby  bola  zavŕšená.
        Vinohradnícke  krízy  zažívalo  Slovensko  vo  svojej  histórii  mnohokrát. Jednou  bola  aj  kríza  v 30.  rokoch  minulého  storočia.  Západoslovenskí  vinohradníci  vtedy  čelili  hroziacemu  zániku  vytvorením  Slovenského  vinohradníckeho  družstva. Kolektívne  úsilie  S V D  sústredilo  malých vinohradníkov  a stalo  sa  významným  faktorom  pre  primeranú  realizáciu   produkcie  hrozna. Družstvo  zorganizovalo  výkup  hrozna  od   svojich  členov  ,  spracovalo  surovinu  a  zabezpečilo  predaj  vína.  Z  tržby za víno  zaplatili  vinohradníkovi  prijateľnú  cenu  za  odkúpené  hrozno, /podstatne  vyššiu,  ako  mohol  dosiahnuť  sám/   a  postupne  dokázalo  vybudovať  skladové  aj  spracovateľské  kapacity,  ktoré  zabezpečovali členom družstva  odbyt  produkcie  hrozna. Tieto  sa  však   po  nástupe  socializmu  stali  majetkom  štátu a ani v súčasnosti neplnia túto pôvodnú úlohu.
       Družstvá  podobného  typu  jestvujú  aj  dnes  v  susednom   Rakúsku  a  pomáhajú účinne  zveľaďovať  úroveň  pestovania  viniča a  kvality  dorábaných  vín. Náš  štát síce  podporuje  vznik „odbytových  združení“, ale  je  o  ne  malý  záujem.  Rozbité   a  rozdrobené  vinohradníctvo  sa  nekoncentruje,  navzájom  sa  správa  konkurenčne   - vinohradníci  medzi  sebou   a  aj  obce  vo vinohradníckom  prostredí.    A  práve  pod  Malými  Karpatami,  vo   vinohradníckom  regióne  slávneho  malokarpatského  vína,  sú  osobitné  podmienky   pre    vznik  výkonných  pestovateľských   a odbytových  vinohradníckych  združení,  ktoré  by   boli  schopné  nadobudnúť   modernú  spracovateľskú  techniku  na  výrobu  kvalitných  značkových  vín,     mali  dobrý  marketing,    obchodnú  činnosť  a účinnú  propagáciu .
       Vinohradníctvo  pod  Malými  Karpatami    má  vynikajúce  pôdne  a  klimatické  podmienky.  Produkuje  široko  známe  kvalitné  a  konkurencie  schopné  vína.   Kvalitná   výroba    hrozna   a  vína   vyžaduje  však  dnes    uplatnenie  účinných  technológií  a  moderných  výrobných  zariadení.  Rakúski  vinári išli  touto  cestou  a    po získaní  modernej  techniky  za  podpory Európskej únie  vyrábajú  úspešne  kvalitné  vína  pre  domáci  i zahraničný  trh.  Dokážu  sa    chrániť  aj  pred  zahraničnou  konkurenciou  vín  z južnej  Európy.  A čo  je   hlavné,  štát   chráni  domáci  trh  pred  dovozom  zahraničných  vín   a podporuje  všetky  aktivity,   ktoré  chránia  udržateľnosť  a  perspektívu  vinohradníckej  výroby. Okrem iného v zahraničí výrazne podporujú vinnú turistiku, čím sa zabezpečí odbyt vína priamo z roľníckeho dvora.
    Na vinohradnícku výrobu pod Malými Karpatami sa musíme pozerať ako na kultúrne dedičstvo našich predkov. Chráňme preto dedičstvo našich otcov. Tento nápis na starej budove Slovenskej ľudovej majoliky v Modre by si mali pozorne prečítať poslanci za malokarpatský región v Bratislavskom samosprávnom kraji a presadiť väčšiu podporu vinohradníckej výroby tak ako je to bežné u našich susedov v Rakúsku alebo ČR.
 
                                                                        Ing. František Mach CSc.    
                                                       Dpt. Štefan Žák
                                              MODRA