Štátna podpora vinohradníctva a vinárstva

Štátna podpora vinohradníctva a vinárstva zo strany EÚ a MPSR

SLOVENSKÉ VINOHRADNÍCTVO A VINÁRSTVO - CESTA ZMIEN OD VSTUPU DO EÚ


JUDr. Igor Mancel, predseda Zväzu vinohradníkov Slovenska



I. Slovenské vinárstvo po vstupe do EU


Napriek tomu, že podpora vstupu SR do EÚ bola v predvstupovom období vysoká - do tej miery, že prakticky neexistovala homogénna spoločensky relevantná skupina, ktorá by cez svoju politickú reprezentáciu vstup do EÚ odmietla - vzbudzoval náš vstup do EÚ i obavy. Tie sa týkali predovšetkým dvoch okruhov otázok:


  1. zmeny v konkurenčnom prostredí na trhu

  2.  kvót na výmeru viníc


1. Obavy


Obavy nevzbudzovalo ani samotné otvorenie trhu, ale skôr nerovnoprávnosť konkurenčného prostredia. Tvrdej konkurencií dovozu čelili slovenskí vinári od polovice 90-tych rokov a boli na túto situáciu už zvyknutí Pokiaľ sa dovozové clo pohybovalo vo výške 30% ( plná sadzba 70% sa vďaka veľkorysým výnimkám uplatňovala len zriedkavo) a navyše clo bolo vypočítané z deklarovaných cien 8 - 9 ,- Sk bola ochrana slovenského trhu aj tak len iluzórna. Veľké vinárske podniky orientovali v týchto podmienkach svoju produkciu na fľašovanie lacných talianskych alebo maďarských vín a vývoj smerom ku kvalite a obnove vinohradov bol na niekoľko rokov zablokovaný. Úplné odbúranie dovozných ciel po vstupe do EÚ už ďalej situáciu zhoršiť nemohlo. Pre vinárov ale najmä vinohradníkov predstavoval ďaleko horší handicap, to že do súťaže na spoločnom trhu vstupovali ako partner, ktorý je síce formálne zrovnoprávnený s ostatnými, ale predchádzajúcim vývojom poškodený a slabší.

Vinári a vinohradníci sa začali viac a viac diferencovať a pôsobiť nie spoločne ale proti sebe.. A to napriek starej pravde, že dobré víno sa primárne rodí vo vinici a vinár môže kvalitu z vinohradu len zachovať a rozvinúť ale nie nahradiť. Toto neprirodzené delenie malo svoje korene v socialistickej veľkovýrobe, ktorá prisúdila rolu spracovateľov štátnym podnikom a vinohradníkov družstevníkom. Žiaľ prežilo aj etapu privatizácie, lebo majetková transformácia prebiehala rozdielne v štátnych podnikoch a ináč na družstvách. To že odlišné ekonomické záujmy postavili proti sebe majiteľov vinohradov a majiteľov spracovateľských kapacít vinohradníkov a vinárov nemohlo dobre dopadnúť a ani nedopadlo. To že dodnes existujú na Slovensku 2 vinohradnícko-vinárske samosprávy a 2 odborné časopisy je na tom ten najmenší problém. Tristným výsledkom bludných ciest slovenského vinárstva v 90-tych rokoch bol masívny prepad vo výrobe a úpadok vinohradov. Výmera obhospodarovaných viníc klesla takmer o polovicu a mnohé z tých čo prežívali, boli prestarnuté a žili z podstaty. Váhavá obnova začala až vtedy keď bol známy definitívny dátum vstupu Slovenska do EÚ a bolo jasné, že pôvodné výmery viníc už SR nikdy nedosiahne. Nutnosť stihnúť novú výsadbu k 1. máju 2004 spôsobila, že investície v sektore boli vynakladané nerovnomerne, prednostne na rozšírenie plôch, na kvantitu, na úkor nevyhnutne a potrebnej modernizácie a obnovy.


2. Očakávania

Je tak trochu v ľudskej povahe, očakávať, že významné zmeny sa prejavia aj navonok. Očakáva ich pri okrúhlych výročiach, dôležitých dátumoch a pod. V skutočnosti, zmeny, ktoré zásadným spôsobom menia svet prichádzajú obvykle nenápadne a prejavia sa oveľa neskôr. Aj náš vstup do EÚ bol toľko očakávaný a tak búrlivo vítaný, že bolo prirodzené pýtať sa na druhý deň ráno, čo sa zmenilo. Čo je lepšie alebo horšie. Nuž, vtedy v máji roku 2004 sa nezmenilo nič alebo len veľmi málo, z pohľadu každodenného života. Ešte pri hodnotení prvého roku nášho členstva v EU prevládal názor, že toto na postavení slovenského vinárstva a vinohradníctva veľa nezmení. Na slovenský trh predsa už roky pred tým prichádzalo množstvo zahraničných vín a colná ochrana fungovala tak nemohúco, že jej úplné zrušenie iba sprehľadnilo situáciu. Nová výsadba začala podliehať obmedzeniam ale kvóta sa zdala byť dostačujúca, možno až priveľká. Poľnohospodári začali dostávať priame dotácie ale 1600,- Sk na hektár tiež nie je žiadny zázrak. Takže na prvý pohľad skutočne - zmenilo sa len veľmi málo. Slovenské vinohradníctvo a vinárstvo však bude v priebehu krátkeho času čeliť vážnej skúške, možno najťažšej od zmien vlastníckych vzťahov v 90 tých rokoch. Predbežné prepočty a diskusie o cenách hrozna naznačujú, že v mnohých prípadoch sa vinohradníkom nevrátia ani vložené náklady a nad ďalším osudom veľkého počtu pestovateľských plôch visí otáznik. Nie je preháňaním nazvať tento stav krízou. Slovenské vinohradníctvo i vinárstvo už raz krízovým stavom - polovici 90 tých rokov prešlo. Dôsledky sa prejavili v podobe polovičných výmer vinohradov a v rade bankrotov významných vinárskych podnikov. Dnešná situácia je podobná i odlišná ale v mnohom nebezpečnejšia. Pád mnohých podnikov  pred i rokmi mal subjektívne príčiny. V nezvládnutí zmeny, v transformačnom chaose, v nezabrzdenej chamtivosti i v naivite. V živote sa začala uplatňovať jednoduchá zásada. Nie je možné dlhodobo robiť to, čo je ekonomicky nezmyselné. Príčiny prečo sa začali rozpadať roľnícke družstvá a prečo nedokázali prosperovať narýchlo vytvorené či transformované nové súkromné subjekty sú všeobecne známe a nemá veľký význam sa k nim ešte raz vracať. Aj pre ľuďom bez ekonomického vzdelania muselo byť jasné, že ak sa cena úrody drží na rovnakej úrovni, alebo dokonca klesá a ceny vstupov - energií, chémie , pracovnej sily rastú v priemere päťnásobne, nie je možné tento stav trvalo udržať. Vinohradníci obviňovali za vzniklú situáciu vinárov, že ju spôsobili dovozmi lacných muštov. Vinári kritizovali vinohradníkov za nízku produktivitu. Spoločne všetci nadávali na štát, že v agrosektore nevytvoril jasné pravidlá a systém, ktorý by umožňoval seriózne podnikanie. Zároveň tu však bola nádej, že všetky tieto ťažkosti a zmätky sú len prechodné, že sú dôsledkom našej momentálnej nepripravenosti na zmeny a po našom vstupe do EÚ akosi sami od seba zmiznú. Preto je dnešná kríza vážnejšia ako bola tá prvá. Nikoho nemožno povzbudzovať aby ešte chvíľku, rok dva vydržal a potom bude všetko lepšie. Nové pravidlá už platia a v podmienkach, ktoré máme sa musíme naučiť žiť. Faktory, ktoré vykolíkovali ekonomický priestor pre podnikanie vo vinárstve na Slovensku sú pomerne stabilné a nie je na škodu si ich pripomenúť. Sú to: veľkosť slovenského trhu, priemerná spotreba vína a kúpyschopnosť obyvateľstva, tlak zahraničnej konkurencie, naša exportná schopnosť, výkonnosť slovenského vinohradníctva v porovnaní so susednými štátmi. Spolu s pravidlami jednotného európskeho trhu s vínom vytvárajú jednoduchú rovnicu do ktorej si každý môže dosadiť svoje údaje a pozrieť na výsledok, či bude plusový alebo mínusový. Pri pohľade na rozmach vinohradníctva a vinárstva v Českej republike za posledných 10 rokov, mnohí krútili hlavami a vyjadrovali sa uznanlivo o politike českej vlády na pomoc poľnohospodárstvu. Rozdiel oproti situácií na Slovensku bil do očí. Českí vinári, resp. podnikatelia investujúci do tohto odvetvia však pracovali v porovnaní s našimi s jednou obrovskou výhodou - ostal im trh dvakrát taký veľký a ak vezmeme do úvahy rozdiely v kúpne sile tak trikrát taký ako na Slovensku. To že u nás ostali tri štvrtiny výrobných kapacít sa ukázalo byť veľmi problematickou výhodou. Ak hodnotíme kapacitu a možnosti trhu musíme brať do úvahy špecifiká vína ako produktu. V dnešných dobách, keď sa považuje za normálne, že kupujeme nemecké autá z Bratislavy a japonské fotoaparáty z Filipín ostalo víno jedným z mála produktov, ktoré sú veľmi silne naviazané na miesto vzniku a odvodzujúce svoju identitu i hodnotu od tohto miesta. Tento aspekt je veľmi dôležitý pri tzv. vnútornom exporte. Turisti, ktorí v čoraz väčších počtoch križujú Európou sa zaujímajú o miestne vína. Ani ten najväčší nemecký lokálpatriot sa nebude pri návšteve viedenského Grinzingu zháňať po nemeckom víne ale dá si radšej rakúsky veltlín. Rovnako aj skalní milovníci francúzskych vín si objednávajú pri návštevách Ríma alebo Florencie talianske chianti, barolo a iné miestne odrody spracované talianskymi vinármi. Preto aj Slovensko stratilo v ČR na prvom mieste trh s vínami kvalitnejšími vhodnými do gastronómie. Rozmáhajúci sa turistický priemysel podporoval vznikajúci vinársku industriu. Turistu v Čechách nezaujímali slovenské vína o nič viac ako maďarské či bulharské. Hľadal a stále hľadá vína české resp. moravské a nachádza ich v dostatočnom výbere i kvalite. Víno sa však zároveň správa i ako bežný komoditný tovar. Vzájomne zameniteľný, zástupný, ktorý možno bez problémov presúvať nakupovať a predávať v závislosti na aktuálnej cenovej ponuke. Samozrejme toto sa týka vín z druhej strany kvalitatívneho rebríčka, vín ktoré slúžia ako základná surovina pre výrobu štandardných ( a žiaľ neraz i subštandardných) stolových zmesí. Takýchto vín sa však na slovenskom trhu stále predáva rozhodujúce množstvo - približne 55% - 60% a preto obchod s nimi v rozhodujúcej miere ovplyvňuje ekonomiku vinárskeho odvetvia. Stolové vína sú zároveň špecifické i inou vlastnosťou. Ku konečnému zákazníkovi sa dostávajú v prevažnej miere cestou obchodných reťazcov. Ich obchodná politika núti výrobcov stláčať náklady na nevyhnutné minimum. Systém bonusov, akčných zliav, zalistovacích poplatkov, príspevkov na letákové akcie ap. dostáva konečnú cenu nezriedka pod úroveň výrobných nákladov ale vypadnúť z reťazca môže pre firmu s vysokými fixnými nákladmi, ktorá denne potrebuje uhrádzať mzdy, energie, poplatky a všetko čo k tomu patrí - znamenať finančný kolaps a zánik. Ak pred desiatimi rokmi obviňovali vinohradníci veľkých vinárov, že dávajú prednosť lacným dovozom pred domácou surovinou, vedení vidinou rýchleho zárobku, dnešná situácia je oveľa horšia. Schopnosť zmestiť sa do cien diktovaných obchodom, nastavených úrovňou cien vín dovezených za 0,20 € - 0,30 € sa stáva podmienkou prežitia. Na poplach bijú aj šéfovia a majitelia veľkých vinárskych firiem, ktorí sú si vedomí toho, že tento vývoj v nezmenenej podobe povedie k tomu, že Slovensko môže v krátkom čase stratiť ďalšie vinohradnícke plochy, ktoré ich majitelia nebudú schopní ekonomicky udržať a po zániku slovenského vinohradníctva príde zákonite i zánik slovenského vinárstva, lebo stratí schopnosť produkovať skutočne slovenské vína a tým i zmysel svojej existencie.

Logická a oprávnená otázka v tejto situácií znie: Ako je možné že zahraniční výrobcovia sú schopní vyrábať a predávať víno a hrozno za ceny, ktorým nevieme konkurovať? Je náš vinohradník o toľko horší, či hlúpejší než jeho taliansky alebo maďarský kolega? Samozrejme, že nie je, ale nižšiu konkurencie schopnosť slovenského hrozna spôsobuje niekoľko faktorov, z ktorých nie všetky dokážeme doma ovplyvniť. Na prvom mieste treba uviesť fakt, že celá Európa stojí pred podobným problémom, starostlivo ošetrovaná trhová rovnováha prestáva existovať. Cena, za ktorú sa predáva zahraničné víno na slovenskom trhu v mnohých prípadoch nevznikla podľa známeho vzorca výrobné náklady + primeraný zisk. Je to cena prebytkov a výrobca, ktorý si svoje náklady už pokryl inde sa prebytkov zbavuje hlboko pod cenu. Nakoniec treba pripomenúť, že víno zo severných oblastí vínorodej zóny nikdy nepatrilo k najlacnejším a južným vínam konkurovalo osobitnou kvalitou a nie cenou. Na túto okolnosť sme akosi zabudli za desaťročia vytvárania rozdielu v platoch a cenách na línií východ - západ. Aj keď sú mzdové náklady na slovenského pracovníka v porovnaní s Rakúskom, Talianskom či Španielskom stále výrazne nižšie tieto tvoria len menšiu časť nákladov celkových. Vo všetkom ostatnom - v cenách energií, chémie, techniky sa cenové rozdiely medzi nami a zvyškom Európy postupne vyrovnávajú. Spoliehať sa na to že slovenská produkcia je lacnejšia automaticky, že je to výhoda na ktorú máme samozrejmý nárok - to sa už jednoducho nedá. V mnohých vinársky silných štátoch riešia podobný problém otváraním cenových nožníc - predaj špičkových a akostných vín musí vyrovnať straty zo zlacňovania produkcie stolových vín. Je to dobrá taktika, zodpovedá i trendu presadzovať pitie kvalitného vína a zvyšovať kultúru podávania tohto ušľachtilého nápoja. Na Slovensku sa žiaľ uplatňuje veľmi ťažko. Vo veľkých spoločnostiach je postup opačný - žijú z predaja stolových vín a špičkovú produkciu si pestujú ako imagovú záležitosť. Je to dané kúpyschopnosťou slovenského trhu, celkovou ekonomickou situáciou, ktorá sa síce podľa štatistických čísiel zlepšuje, ale v nákupných zvyklostiach to príliš necítiť. V prehľadoch predaja je síce vidieť oživenie v segmente akostných vín ale súčasne sa znižuje spodná úroveň. Na trh sa dostáva stále viac produktov, ktoré si už ani označenie víno nezasluhujú, ktorých chuť a vôňu označil jeden z našich popredných enológov ako fekálnu. Je to dané o.i. i tým, že po našom vstupe do EÚ zanikla povinnosť dovozcov certifikovať všetko víno dovážené v cisternách. Takéto víno síce ani priemerný spotrebiteľ nekupuje, je vyhradené pre subkategóriu tých, ktorých zaujíma výlučne a len obsah alkoholu prerátaný na koruny, ale deformuje celkové povedomie o cenách a hodnote vína a zvyšuje cenový tlak zo strany reťazcov na výrobcov slovenského stolového vína.

Aké teda je východisko z dnešnej mizérie, z krutej dilemy pred ktorou stoja najmä tí vinári, ktorí zvykli nakupovať väčšie množstvo suroviny. Ak vykúpia všetko hrozno, ktoré sa im ponúkne, ak zaplatia ceny, ktoré sú z pohľadu vinohradníkov primerané, ich produkt môže zostať v tankoch a cisternách a vytlačí ich konkurencia, ktorá nakúpila hrozno alebo priamo víno za polovičné ceny. Ak to neurobia a nechajú padnúť vinohrady v svojom okolí je len otázka času, kedy zaniknú tiež. Opätovne sa presvedčujeme, že vínu sa môže dariť iba tam, kde vinohradníctvo a vinárstvo sú najtesnejšie spojené, najlepšie i majetkovo. Tento vzťah nemôže byť len obvyklým vzťahom dodávateľa suroviny a spracovateľa. Vinárska firma, ktorá ignoruje vinohradníkov v svojom okolí ak má možnosť doviesť o korunu lacnejšie hrozno zo zahraničia a vinohradník, ktorý najprv predá špičkové odrody jednému a 90% úrody potom ponúka inému sa len zdanlivo správajú trhovo a racionálne. V našich podmienkach už ťažko dôjde k tomu, že by si vinohradníci formou družstiev, alebo iných spoločností kupovali svoje vlastné výrobné kapacity. Ale tak ako si dnes vinárske podniky vytvárajú vlastnú surovinovú základňu, tak vinohradníci potrebujú vytvoriť pevné a dlhodobé väzby na konkrétnych spracovateľov, pevnejšie než sa to dá jednou kúpno predajnou zmluvou. Ich výsledkom musia byť vína s charakteristickým miestnym rukopisom a stabilným okruhom svojich priaznivcov. Administratívne opatrenia, vrátane prísnej kontroly kvality toho, čo prichádza na trh sú dôležitým, ale len pomocným nástrojom, ktorý dokáže ovplyvniť situáciu v náš prospech.

Slovenskí vinári očakávali vstup do EÚ s opatrným optimizmom. To čo sme čakali od nášho členstva bol zjednodušený prístup na európske trhy ale aj nastolenie väčšieho poriadku na trhu našom vnútornom. Vinohradníci čakali viac prostriedkov na obnovu a reštrukturalizáciu vinohradov, na poľnohospodársku techniku , obchodníci prostriedky na marketing. O ľahšom prístupe na trhy sa v predvstupovom období hovorilo najviac, ale len málo producentov ho dokázalo skutočne využiť. Významnejšie podpory očakávali vinohradníci - z dôvodov, ktoré som už spomínal, práve na obnovu a reštrukturalizáciu kde bolo hodne zanedbaného. Ak sa vo vinohrade dosahuje priemerná úroda okolo 5 q /h preto, lebo vinohradník udržuje tento stav zámerne z dôvodu udržania špičkovej kvality tak je to v poriadku. Ak je tak preto lebo stav vinohradu jednoducho vyššie výnosy neumožní už je to horšie. Taktiež odrodová skladba existujúcich vinohradov neodrážala dostatočne nové trendy a záujmy zákazníkov.

Vážna vec je poriadok na trhu. Nikto sa netešil na zvýšený počet kontrolórov a stále nové a podrobnejšie predpisy. Ale každý slušný vinár privíta, keď sa z trhu stratia podvodníci, výrobcovia druhákov a vôbec všetci pseudovinári, ktorí kazia vkus a chuť spotrebiteľov a vytvárajú nekalú konkurenciu cenami dosiahnutými pomocou toho, že klamú na kvalite, nedodržiavajú normy a neplatia dane. Zámer vytlačiť takýchto výrobcov z trhu je jednou z mála otázok na ktorých sa plne zhodnú vinári i colné a finančné orgány. Každodenná prax ej však horšia. Kontrolám a následnému postihu sú vystavovaní výrobcovia, ktorí si väčšinu svojich povinností riadne plnia, ale do pivníc, kde sa bez akýchkoľvek zábran vyrába druhák, noha inšpektora nevkročí. Štatisticky možno doložiť, že počet kontrol všetkých možných inštitúcií, ktoré k tomu majú oprávnenie vo vinárskych závodoch , dosahuje vrhol koncom decembra a potom druhý v období veľkonočných sviatkov


3. Výsledky


Viditeľným a vonkoncom nie želateľným následkom nášho vstupu do únie bolo zastavenie vyplácania dotácií na novú výsadbu vinohradov O to bolo dôležitejšie, aby sme dokázali využiť prostriedky z fondov PRV.

Záujem o tieto fondy je veľký a bol by ešte väčší, ale mnohí vinohradníci stoja pred neriešiteľným problémom, ktorým je vysporiadanie majetkových vzťahov k pôde. V štátoch, odkiaľ pochádzajú autori týchto predpisov si len ťažko dokážu predstaviť, čo dokázali narobiť v katastroch predchádzajúce desaťročia a prebiehajúce konfiškácie, arizácie, znárodňovanie, kolektivizácie a reštitúcie. S 1 ročnou alebo 2 ročnou nájomnou zmluvou nepôjde nikto rozumný sadiť ani obnovovať vinohrad, a tak sa dnes vinice sťahujú z pôd, ktoré boli na vinice vhodné na pôdy, ktoré tieto kvality nemajú ale sú majetkovo usporiadané.

Do administratívnej pasce spadli aj mnohí žiadatelia o prostriedky na nákup poľnohospodárskej techniky. Vinohradník, ktorý svoju úrodu spracoval sám a v súlade s doporučeniami si otvoril aj agroturistické zariadenie neraz zistil, že nespĺňa podmienku 30% príjmu z prvovýroby a na podporu nemá nárok. Samozrejme na túto situáciu doplatia zas tí, ktorí svoju energiu venovali vínu a viniču a nie účtovným trikom.


4. Výzvy


Na to, že sme riadni členovia EÚ si zvykáme ako na samozrejmosť.. To že sa naše členstvo v únií neprejavilo na podmienkach života výraznejšie je dané i silou miery zotrvačnosti. Zotrvačnosti v chutiach, zvykoch i pôsobení ekonomických nástrojov. Napriek tomu je vstup pre nás obrovská príležitosť i výzva na zmenu k lepšiemu. Sú veci, ktoré môžeme a musíme zmeniť sami. Je to predovšetkým nekompromisná orientácia na kvalitu nášho produktu na to aby sme dokázali ponúknuť vína, ktoré zaujmú chuťou a sú prijateľné cenou. Zároveň prináša EÚ pre nás možnosti, ktoré spočívajú v tom, že porastie celková ekonomika a kúpyschopnosť obyvateľstva. V spoločnosti, ktorá je chudobná sa síce spotreba alkoholu výraznejšie nezníži, ale to čo ľudia kupujú, určite nie je kvalitné víno. S príchodom väčších investícií, s nárastom turistiky sa automaticky zlepšuje aj prostredie v ktorom pôsobíme a podnikáme. Bolo by veľkou chybou túto výzvu nevyužiť.


II. Európsky trhový poriadok pre víno. Vývoj a súčasný stav


Prečo je pre nás reforma trhu s vínom dôležitá: Všetci poznáte starú pravdu, že najlepšie víno je víno predané. A preto dnes nie je žiadna iná téma aktuálnejšia. Zlá úroda sa dá nahradiť o rok, následky chorôb môžu pretrvávať niekoľko rokov, technológia sa dá vylepšovať alebo korigovať priebežne ale následky zle nastaveného trhového poriadku budeme pociťovať trvale a pre mnohých môžu znamenať aj poslednú bodku za snahami pestovať vinič a vyrábať víno. Naši kolegovia v susedných krajinách si to uvedomujú a treba povedať, že sú vo vyjadrovaní svojich postojov oveľa aktívnejší. Bude preto dobré keď využijeme túto príležitosť, aby sme si povedali v čom je pre nás podoba SOT s vínom podstatná a aké bezprostredné dopady má na slovenský trh a tým na ekonomickú situáciu každého z nás.

Najprv niekoľko slov o tom, prečo tento návrh vznikol a aké si kládol ciele. Máme tu k dispozícií prezentáciu so základnými údajmi, ktoré Komisia na podporu svojich zámerov nechala spracovať. Situácia na trhu s vínom je v Európe už niekoľko rokov neúnosná. Do tohto sektora sa každoročne nasunú prostriedky vo výške takmer 1,5 mld eur určených na stabilizáciu trhu a napriek tomu stúpa množstvo nepredaných zásob, klesá podiel európskych vín na svetovom importe a naopak do Európy sa dováža stále viac vín z Nového sveta. Európsky systém označovania vína je považovaný za príliš zložitý a nepriehľadný, predpisy komplikujú efektívnejší marketing vinárske predpisy, ktoré obmedzujú prístup mimoeurópskych vín na naše trhy sú údajne v rozpore s pravidlami WTO. Dôsledky vidíme okolo seba každodenne. V segmente stolových vín dnes slovenskému trhu jednoznačne dominuje import. Aj tam kde sú naši vinári ešte schopní sa presadiť s trhovo úspešnými značkami je importovaná surovina a ak je hrozno i víno slovenské - znamená to len jedno, že na tomto produkte vinár i vinohradník prerába lebo za cenu 14, 15 korún nie je možné na Slovensku víno vyrobiť. Z dlhodobého hľadiska sme videli perspektívu v triede akostných vín, kde vieme ponúknuť slušný pomer ceny a kvality a ekonomický rozvoj Slovenska spolu s rastúcim cestovným ruchom poskytoval určitý prísľub, že sa ťažisko spotreby postupne presunie do tohto segmentu. Aj keď je stále stolové víno najpredávanejšie, tento predpoklad sa pomaly začína napĺňať a spotreba kvalitnejších vín má rastúcu tendenciu. Zároveň sa začína opakovať situácia so stolovým vínom. Na trhu je stále viac zahraničných vín zaradených v strednej akostnej triede, za ceny ktoré sú viac ako konkurenčné. Ak je možné v obchodných reťazcoch nakúpiť vína z Bordeaux za cenu cca 60,- Sk je úplne jasné že po odrátaní nákladov na dopravu, adjustáž, DPH a maržu obchodu nemôže táto cena kryť náklady francúzskych vinárov. Náš trh je opäť atakovaný rovnakou taktikou ako tomu bolo pred niekoľkými rokmi v prípade stolových vín. Ak na našom trhu stúpa podiel zahraničných - najmä talianskych, francúzskych a španielskych vín - za ceny, ktoré nijako nekorešpondujú s reálnymi nákladmi a ak do týchto 3 štátov ide zároveň 91 % európskych peňazí na podporu vinárstva a vinohradníctva medzi týmito 2 faktami existuje jasná spojitosť. Reforma je preto potrebná a vítame ju. Ale napĺňa zámery v tej podobe ako bola predložená?

Legislatívny návrh novej spoločnej organizácie trhu s vínom nerieši ciele, ktoré Komisia definovala ako zdôvodnenie potreby reformy. Týmito cieľmi okrem iného sú:

  • zabezpečiť lepšiu kvantitatívnu a kvalitatívnu rovnováhu medzi ponukou a dopytom,

  • odstrániť pretrvávajúcu nadprodukciu,

  • zvýšiť konkurencieschopnosť európskych vín,

  • zachovať autentičnosť a tradičný charakter produktu,

  • zjednodušiť legislatívu,

  • dosiahnuť vyšší stupeň subsidiarity, pričom členským štátom zostane čo najväčší priestor na samostatné rozhodovanie a Spoločenstvo bude môcť zasiahnuť vždy, keď členské štáty nebudú môcť dostatočne plniť ciele.

Rovnako návrh vôbec nezohľadňuje postavenie krajín v severnejších regiónoch, ako aj krajín s nižšou produkciou, ktoré nevytvárajú nadprodukciu a nepotrebujú riešiť problémy s tým spojené.



Z opatrení v rámci tzv. národných obálok SR bude chcieť/môcť uplatniť predovšetkým- reštrukturalizácia vinohradov. Opatrenie na reštrukturalizáciu vinohradov považujeme za systémové, pretože napomáha skvalitneniu produkcie, jej prispôsobeniu požiadavkám trhu a lepšej konkurencie schopnosti.

Ostatné opatrenia uvedené v návrhu nie sú pre SR uplatniteľné, nakoľko sú cielené iba pre veľké produkčné krajiny.

Podpora na propagáciu na trhoch tretích krajín nie je podľa nášho názoru opodstatnená, nakoľko najväčším problémom je situácia na európskom trhu. Slovenskí výrobcovia sa potrebujú uplatniť na tomto trhu, keďže  vývoz slovenských vín do tretích krajín je zanedbateľný. Pri pôvodnom návrhu Komisia deklarovala snahu podporiť vinohradnícky a vinársky marketing a informačné kampane a aktivity všeobecne. Predložený návrh však celú snahu zúžil iba na podporu propagácie na trhoch tretích krajín, čo opäť vyhovuje iba veľkým produkčným krajinám.

Podporu na zelený zber považujeme za podobnú formu podpory, ako bola destilácia, ktorú sama Komisia navrhla ďalej neuplatňovať, nakoľko bola neúčinná. Uvedená podpora bude odčerpávať opäť veľkú časť finančných prostriedkov určených na stabilizáciu trhu, avšak svoj cieľ pravdepodobne nesplní.

Podpora na poistenie úrody je v SR problematická, nakoľko takýto druh poistenia sa uskutočňuje iba ojedinele, keďže výška poistného je neúmerne vysoká.


V rámci enologických postupov bol navrhovaný

  • úplný zákaz používania sacharózy na obohacovanie,

Toto opatrenie predstavuje škodlivý zásah do enologickej praxe. Návrh nezohľadňuje rozdielne polohy jednotlivých produkčných krajín, kedy severnejšie položené krajiny nemôžu garantovať každoročne výšku obsahu cukru v dopestovanom hrozne. Vína zo severnejších vinohradníckych oblastí, kam patrí aj Slovensko, majú nižší obsah prirodzeného cukru kompenzovaný výnimočnou bohatosťou aromatických látok, najmä v bielych odrodách. Docukrovanie nie je opatrením na zvýšenie kvantity vyprodukovaného vína, ale nástrojom na udržanie výroby osobitých vín v podmienkach, ktoré umožňujú získavať vína typovo úplne odlišné od vín z južnejšie položených oblastí. Zavedenie tohto opatrenia by nenapraviteľne poškodilo nielen slovenské vinohradníctvo a vinárstvo, ale aj susedných krajín, ako Rakúsko, Česká republika alebo Nemecko.

Toto opatrenie našťastie neprešlo.

-zmenu kategorizácie vín na vína bez zemepisného označenia a vína so zemepisným označením, resp. zrušenie triedenia vín podľa akostných ukazovateľov,

EK si dala za cieľ zjednodušiť legislatívu v označovaní, avšak navrhovaný spôsob - zmena kategorizácie vín - bol problematický. Komisia svoj návrh odôvodňuje zjednodušením, vyjasnením a transparentnosťou súčasných pravidiel, avšak s týmto návrhom z uvedeného pohľadu nemôžeme súhlasiť. Nemožno hovoriť o zjednodušení, keď navrhovaná koncepcia počíta s členením: vína bez zemepisného označenia a vína so zemepisným označením, ktoré sa ďalej členia na vína s chráneným označením pôvodu a vína s chráneným zemepisným označením, pričom sa navrhuje vytvoriť nový postup registrácie a ochrany zemepisného označenia. Nová koncepcia úplne minimalizuje dôraz na kvalitu a preceňuje postavenie zemepisného označenia. Z pohľadu kľúčových cieľov reformy sa navrhovaným opatrením nemôžu ciele splniť, nakoľko sa pravidlá nezjednodušujú a tiež menia tradičný spôsob označovania

  • možnosť označovať vína na etikete odrodou, bez obmedzenia,

V SR je označovanie odrodou pri akostných vínach významnou informáciou pre spotrebiteľa o tom, že ide o kvalitné víno. Je to tradícia. Pri umožnení označovať stolové vína odrodou by sme spotrebiteľa na základe jeho návykov zmiatli.


Návrh schémy vyklčovania nezohľadnil námietky viacerých ČŠ, aby kompetencie o rozhodnutí ostali na ČŠ. Podľa návrhu ČŠ musí prijať všetky žiadosti o vyklčovanie, má však možnosti obmedziť vyklčovanie v prípadoch:

  • ak celková zlikvidovaná plocha na jeho území dosiahne 10%,

  • môže vyhlásiť plochy v horách a strmých svahoch za nespôsobilé pre vyklčovanie,

  • môže vyhlásiť oblasti nespôsobilé pre vyklčovanie z dôvodu nekompatibility s problematikou životného prostredia, avšak tieto oblasti nemôžu prekročiť 2% plochy vysadených vinohradov.

Návrh nebol dobrý z hľadiska eliminácie nadprodukcie.

Otázky, za akých podmienok možno získať príspevok za vyklčovaný vinohrad patria na stretnutiach s vinohradníkmi medzi najčastejšie a pre mnohých poľnohospodárov sa to javí ako skutočne jediné ekonomicky obhájiteľné východisko. Zároveň je to politika, ktorú sme označili ako negatívnu - ústup z pozícií a uvoľnenie trhu pre zahraničných, najmä zámorských producentov. Vinohrady sa zo Slovenska strácajú alarmujúcim tempom. Ak v dobách najväčšieho kvantitatívneho rozmachu predstavovala ich výmera v SR takmer 38 000 ha, kvóta pri vstupe do EÚ bola 22 226 ha ale reálne obrábaných bolo len 12 000 ha, posledné čísla za rok 2005 ukazujú ďalší pokles na niečo málo viac ako 10 000 ha. Príspevky na klčovanie, ako nový samostatný nástroj trhového poriadku by tento proces nepochybne iba urýchlil. Európa si pravdepodobne svoje výmery viníc v rovnakom rozsahu dlhodobo neudrží ale bolo by správne aby so znižovaním začala tam, kde vzniká nadprodukcia vyžadujúca ďalšie prostriedky na jej likvidáciu. Malé okrajové vinárske oblasti, do ktorých patria i všetky slovenské aj české a moravské vinice si skôr zasluhujú ochranu a podporu v mene zachovania rozmanitosti európskeho vinárstva. Jedinou cestou ako dokážeme čeliť ekonomickým tlakom zo zahraničia je aspoň čiastočné zrovnoprávnenie našich vinohradníkov pri poberaní dotácií, predovšetkým z titulu organickej produkcie.

Zjednodušenie pravidiel na označovanie vína, v záujme lepšieho marketingového využitia obchodných značiek, uľahčenie orientácie zákazníka v kvalite - to je zložitý problém, na ktorý neexistuje jednoduchá ľahká odpoveď. Tým, že sme prevzali nemecký model predikátov, vychádzajúci prioritne z kvality a najmä cukornatosti muštu a tento model postupne dopĺňame o románske prvky označovania pôvodu zavedením vín krajových a VOC, vystavujeme sa nebezpečiu že stvoríme najkomplikovanejší systém označovania kvality vín na svete. Mnohé z postupov pri overovaní kvality, vyžadovaných platným zákonom sú doslova samoúčelné - ak ich konfrontujeme s ľahkosťou s akou na trh prenikajú vína, ktorých kvalitou sa nezaoberal nikto. Zároveň treba vidieť, že zjednodušenie, ktoré zájde za určitú hranicu, môže znamenať zánik všetkého, čo je malé, čo stavia na svojej osobitosti, vrátane slovenských i českých vín - ktoré nikdy nebudú predstavovať mainstream svetovej produkcie. Ide o komplikovanú otázku a žiaľ treba povedať, že ani podrobné štúdie spracované za peniaze Európskej komisie nám nedávajú návod na riešenie. Je to jedna z otázok nad ktorými by sme sa mali zamýšľať spoločne.

Oveľa jednoznačnejšie môžeme pristúpiť k požiadavkám na zvýšenú ochranu zdravia a ochranu spotrebiteľov, ktorá sa prejavuje o.i. v rastúcom tlaku aby sa na vínnych etiketách objavovali v zvýraznenej podobe informácie o obsahu síry o energetickej hodnote, o škodlivosti alkoholu ap. Tu nejde bezprostredne o otázku riešenú trhovým poriadkom ale nepochybne s touto témou úzko súvisiacu. Panuje široká zhoda, že podobným tlakom, najmä pokusom o unifikáciu európskej protilakoholickej politiky, ktorá sa pokúša preniesť modely a postupy platné napr. v Škandinávií do mediteránskej oblasti, treba čeliť. Zároveň je však tiež jasné, že tento trend sa nedá zastaviť alebo zvrátiť, preto je potrebné nájsť takú líniu, ktorá sa bude dať účinne hájiť a venovať tomu aspoň toľko energie a prostriedkov, koľko vynakladajú naši oponenti pokusom o zavádzanie nových obmedzení a reštrikcií.

Reforma trhového poriadku a súvisiacich predpisov je dlhodobý proces. Naše možnosti podieľať sa na jeho konečnej podobe sú limitované našou ekonomickou váhou i podielom na celoeurópskej produkcií vína a hrozna. Preto je o to dôležitejšie, aby sme postupovali koordinovane a koncentrovali sa na tie otázky, kde môže byť naše úsilie zavŕšené úspechom.


III. Slovenský terroir - budúcnosť slovenského vína na európskom trhu


Pestovanie a hrozna a výroba vína je pre každého kto sa s touto činnosťou zaoberá určite viac ako len zdroj zárobku, ináč by si určite našiel výnosnejší zdroj obživy, ale napriek tomu je ekonomická stránka tohto podnikania dôležitá. Preto pri každej zmene, či už výrobných postupov , alebo legislatívnych pravidiel si zákonite kladieme otázku ako sa tá ktorá zmena prejaví na ekonomike. Aj zmena pravidiel v označovaní slovenských vín (ide o zmenu celoeurópsku, ale nás sa dotýka podstatne viac ako napríklad Francúzov, alebo Španielov, lebo my preberáme ich systém a nie naopak)má svoje ekonomické dopady. Zatiaľ sme pocítili ich negatívnu stránku. Prejavila sa v zlacnení najvýznamnejšieho produktu našich vinárov, akostných odrodových vín. Môžeme nadávať na bruselský prístup, ale to je tak asi všetko, čo sa s tým dá urobiť Zmenenej situácii sa prispôsobovali aj silnejší, vrátane vinárskej veľmoci Francúzska. Keď pred niekoľkými rokmi zmizli z trhu francúzske stolové vína bol to jasný signál, že:

1. túto kategóriu sami Francúzi nepovažujú z obchodného hľadiska za konkurencie schopnú a perspektívnu

2.ďalšie vinárske veľmoci, predovšetkým Taliansko a Španielsko na tento krok čoskoro zareagujú.

Netrvalo tak dlho, a na stole Európskej komisie sa objavil návrh, ktorý o.i. rušil existenciu kvalitatívneho označenia stolové víno , ktoré bolo dovtedy synonymom najlacnejšieho produktu.

Označovanie vinárskych produktov má svoje zákonité ekonomické dôsledky. Navyše trh s vínom sa už niekoľko rokov pomaly rozdeľuje na dva samostatné segmenty, ktoré by sme mohli prirovnať k rozdielu medzi svetom značkových butikov a vietnamským trhoviskom. Na jednej strane je to trh , ktorému dominujú vína veľkých mien, na druhej strane obchod čím ďalej tým viac pripomínajúci komoditnú burzu, kde sa stierajú rozdiely nielen medzi výrobcami, ale aj medzi krajinami a dokonca kontinentmi. Na tomto trhu sa nakupuje v miliónoch litrov a rozhoduje výlučne cena. Každé víno , ktoré spĺňa základné senzorické a analytické kritériá má šancu na tomto trhu byť predané. Veľké firmy homogenizujú vína získané od stovák výrobcov a cez distribučné kanály nadnárodných obchodných reťazcov ho dodávajú v miliónových sériách ku konečnému zákazníkovi. Cena rozhoduje o všetkom a rozdiel jeden či dva centy na liter môže byť hranica medzi prosperitou a krachom.

Toto je ekonomická realita dneška a každý, kto chce pestovať hrozno a vyrábať víno nielen pre svoje potešenie a vlastnú spotrebu si musí najprv ujasniť, na ktorý trh hodlá zamieriť. My slovenskí vinohradníci a vinári ani veľmi nemáme na výber. Ako som už spomínal ,vstupenkou na trh nazvime ho komoditný je cena, a tá sa dnes pohybuje v rozpätí od 25 do 40 centov za liter. Vyrobiť liter vína z vlastnej suroviny za 7 až 12 korún ( povedané v starej mene) u nás prakticky nie je možné. K takýmto hodnotám sa môžu dopracovať výrobcovia, ktorí dosahujú hektárové výnosy nad 200 q/ha s vysokou cukornatosťou. Slovensko veľkovýrobu týchto parametrov nemá ani mať nebude. Kľúčom na ten exkluzívnejší segment trhu, tak ako koniec koncov aj v iných komoditách je meno. A tu sme pri koreni našich problémov s terroirom. Svetu veľkých vín dominuje práve on. To, čo vytvára pridanú hodnotu, čo spôsobuje že liter vína nemá predajnú cenu 40 centov, ale 4 € a možno 40 € je práve terroir. To čo je v iných oblastiach obchodu rozhodujúce - meno výrobcu, alebo chránená obchodná značka je vo svete vín zatiaľ posunuté do úzadia.

Z tohto hľadiska musíme brať aj reformu európskeho označovania, ktorá jednoznačne terroir povýšila na hlavný a praktický jediný relevantný rozlišujúci ukazovateľ, ako výzvu, aby sme sa s týmto trendom vyrovnali a prispôsobili sa mu. Čím skôr tak urobíme tým lepšie, lebo zotrvanie na starých pozíciách by nás postupne definitívne vyradilo z možností pôsobiť na tom druhom exkluzívnom trhu, čo by bol koniec slovenského vinárstva, lebo tam kde sa súťaží výhradne cenou, nemajú slovenskí výrobcovia veľké šance. Z tohto pohľadu musíme chápať aj problémy, ktoré nám nové označovanie prinieslo ako výzvu a snažiť sa čím skôr prispôsobiť novej realite. Vytvoriť a uviesť do podvedomia zákazníkov terroir - špecifické a jedinečné spojenie prírodných zvláštností a profesionálneho majstrovstva je ťažšie ako vytvoriť novú obchodnú značku. Pri tom a každý obchodník mi to určite potvrdí, ani to nie je nič jednoduché. Dnes s výnimkou Tokaja je význam terroiru v slovenskom vinárstve malý. Ak taký ostane aj zajtra bude to znamenať významnú konkurenčnú nevýhodu. Skúsme teda, zamyslieť sa nad príčinami tohto stavu- čo bolo včera ; potom zanalyzovať súčasnú situáciu - čo máme dnes; a načrtnúť možnosti, čo nás čaká zajtra.


Včerajšok

Aj keď radi zdôrazňujeme stáročné, možno tisícročné tradície slovenského vinárstva zhmotnené do kontinuálnej histórie starobylých vinárskych mestečiek, vyhranené a cenené označenia terroiru na Slovensku prakticky nevznikli. Príčin tohto javu je niekoľko. Čiastočne súvisia so spôsobom označovania vín, čerpajúcim z nemeckej tradície, ktorá zdôrazňovala viac odrodu hrozna ako jeho pôvod. Ani to však nie je úplné vysvetlenie. Veď v Nemecku samotnom existuje Porýnie neodmysliteľne späté s odrodou rizling, alebo Mosel, jednoznačné ukážky tvorby terroiru a jeho hodnoty. Aby som nezachádzal v historickom exkurze príliš ďaleko, obdobie združstevňovania a socialistickej veľkovýroby tvorbe terroiru ako aj iných miestnych špecifík príliš neprialo. Organizačné a ekonomické podmienky boli nastavené presne naopak. Už samotné oddelenie pestovateľov hrozna, ktorými boli zväčša JRD od výrobcov vína štátnych podnikov a podmienky veľkovýroby boli pre vznik vín s individuálnou nezameniteľnou tvárou krajne nepriaznivé. Z tohto obdobia sa zachovala ešte jedna osobitná tradícia - nedôvera k zmesovým vínam. Je jasné, že družstvo, ktoré dodávalo celú svoju produkciu do závodu napr. v Pezinku a neskôr do Šamorína len preto, lebo tam bola postavená nová prevádzka, nemohlo v spolupráci výrobcom dať vzniknúť osobitným vysokokvalitným vínam vyznačujúcimi sa neopakovateľným znamením svojho pôvodu. Pritom tradícia starých vinohradníckych miest ešte dlho rezonovala a ľudia chodili do viech a vinární na modranské, limbašské alebo šenkvické.Túto tradíciu však nikto nekultivoval a chýbal k tomu aj podstatný ekonomický dôvod. Rozdiel v cene jednoduchého stolového vína a kvalitnejšieho odrodového sa pohyboval v úrovni 4 ,5 korún za liter pričom miesto pôvodu hrozna sa nezohľadňovalo vôbec. Slovenské víno bolo pred akoukoľvek konkurenciou spoľahlivo chránené cenovou bariérou. Nakoľko proces tvorby cien bol riadený administratívne a kúpna sila Kčs oproti cudzím menám bola výrazne podhodnotená, aj to najlacnejšie zahraničné víno bolo na pulte slovenskej samoobsluhy výrazne drahšie ako bežné slovenské. Výnimkou boli prípady, keď víno doviezol priamo socialistický veľkoobchod a dodal ho vinárskym závodom. Vtedy sa cena prispôsobila domácej. Spôsob označovania vín na pultoch nepodliehal striktným zákonným pravidlám a tak sa objavilo názvoslovie, ktoré svojrázne kombinovalo miesto pôvodu s odrodou hrozna. A mohlo stáť pri zrode viacerých slovenských chránených označení. Určite si tie názvy pamätáte. Račianska frankovka, Limbašský silván, Levická frankovka. Veľmi rýchlo však tieto názvy stratili svoj reálny zmysel a stali sa len akýmsi nezáväzným obchodným pomenovaním. Obdobie od roku 1989, až do polovice prvej dekády tohto storočia priniesli síce významné zmeny, ale procesu tvorby pôvodného slovenského terroiru nepomohli. Dualizmus pestovateľ výrobca ostal a výrobcovia zrazu zistili, že pre trh s lacnejšími vínami, ktorých sa predávala absolútna väčšina, je slovenské hrozno pridrahé a viac sa oplatí doviesť maďarský mušt, alebo talianske víno. Vznikla popri tom aj skupina vinárov, ktorí mali ambíciu aj schopnosti vyrábať špičkové slovenské vína. Ich produkcia sa už po krátkom čase začala výrazne odlišovať od masovej produkcie tradičných veľkovýrobcov. Na ich príklade sa ukázalo, že Slovensko má aj v prípade vinárstva čo ponúknuť, ba dokonca , že bez akejkoľvek zbytočnej skromnosti možno povedať, že je schopné zaradiť sa medzi svetovú elitu. Ani tento trend, ktorý bol nesporne pozitívny, tvorbe slovenského terroiru nepomohol. Malo to dve príčiny. Rast kvality slovenského vína si začali zákazníci spájať s menami vinárov, ktorí sa objavili na trhu s novými výrazne odlišnými produktami. Ešte dnes je v podmienkach slovenského trhu najlepšou obchodnou značkou dobré meno výrobcu. Títo vinári až na malé výnimky nevlastnili vinice. Aj keď si postupom času vytvorili viac či menej pevné obchodné vzťahy s producentmi hrozna neviazali sa na jeden región, alebo dokonca na konkrétnu vinicu. Zákazník sa medzi tým naučil rozoznávať odrodu, našiel si svojho favorizovaného výrobcu a pochopil aký význam má ročník. Aj keď hoci len v tom, že Cabernet Sauvignon je lepšie piť starší ako MĂ?ÂĽller Thurgau. Len miesto pôvodu hrozna ostalo stále v úzadí. Objavili sa pritom lokality, ktorých význam prudko narástol aj keď nepatrili k tradične známym. Najmä v južnoslovenskej oblasti. Ich mená však bežný zákazník na etikete vína nehľadal a nehľadá.


Dnes

V súčasnej situácii stále sedíme na dvoch stoličkách. Máme legislatívu, ktorá uvádza do života celoeurópsky platný systém označovania vín, založený na priorite označovania podľa pôvodu, máme vymedzené oblasti, a ak nim prispôsobené špecifikácie odrôd a výrobných postupov, ale v praxi ideme po starom. Všetko je „ len tak naoko“ ako býva na Slovensku zvykom. Kým taliansky zákazník hľadá na pulte svoje Montepulciano a Francúz Bordeaux, žiaden Slovák si v obchode, alebo vo vinotéke nepýta sedmičku malokarpatského, alebo liter stredoslovenského. A ani nikdy nebude. Rozdiely v kvalite (a aj v cene) vín pochádzajúcich z rovnakej vinohradníckej oblasti sú príliš veľké, než aby sa miesto pôvodu mohlo stať kritérium výberu. Naše vinohradnícke oblasti sú príliš malé, ale aj príliš veľké zároveň. Toto tvrdenie vyznieva trochu protirečivo, takže si vyžaduje vysvetlenie. Ak by sme porovnali napr. Nitriansku vinohradnícku oblasť s Bordeaux je príliš malá než aby mohla vytvoriť svetovo známy a rozšírený produkt. Na druhej strane v nitrianskej oblasti sa pestujú desiatky rôznych diametrálne odlišných odrôd viniča z ktorých sa vyrábajú rovnako desiatky úplne odlišných vín. V Bordeaux sú síce tisíce producentov, ktorí sa od seba odlišujú kvalitatívnymi parametrami, ale výsledný produkt je v určitých hraniciach rovnaký. Suché červené víno vytvorené z kupáže odrôd Cabernet Sauvignon , Cabernet Frank a Merlot. Rozdiel medzi jednotlivými konkrétnymi vínami z Bordeaux môže byť obrovský, ale nikdy to nebude rozdiel medzi sladkým bobuľovým výberom z Tramínu červeného a akostnou frankovkou obe z nitrianskej oblasti. Vo Francúzsku je množstvo iných apelácií, ktoré nie sú natoľko známe, ale skúsenejší konzument vie viac menej presne čo môže vo fľaši s takýmto označením očakávať. A pochopiteľne ide o peniaze. Tie prinášajú chránené označenia do ktorých sa investovalo aj v oblasti reklamy a marketingu. Na prvom mieste suverénne vedie Champagne. Vinica v hraniciach chránenej oblasti zabezpečuje prosperitu. Pár metrov za plotom bez ohľadu na skutočnú kvalitu suroviny je cena rádovo nižšia. Ako som spomínal na začiatku z francúzskeho trhu už pred niekoľkými rokmi zmizli vína (domáce) s označením stolové. Francúzski vinári pochopili, že v tom lacnejšom segmente trhu nemajú šancu oproti produktívnejším Španielom a Talianom a všetky svoje vína administratívne „povýšili“, minimálne do kategórie Vin de Pay krajinského vína, dnes vína so zemepisným označením. Spoliehali sa pritom na patriotizmus domáceho zákazníka, ktorí si radšej kúpi francúzske víno, hoci o niečo drahšie ako víno z dovozu.

Nový systém im umožnil na etikete jednoznačne odlíšiť víno skutočne vyrobené vo Francúzsku od vína dovezeného. Pred podobným problémom stojíme dnes na Slovensku. Slovenské víno má svojich priaznivcov a milovníkov. Nehovorím teraz o vínach v špičkových radách ani o podozrivých tekutinách v PET fľašiach, ale o bežnom štandarte, ktorého sa predá najviac.

Aj keď sú zákazníci stále zvyknutí vyberať podľa iných kritérií ako miesto pôvodu, je čoraz viac takých, ktorí sa cítia podvedení ak dodatočne zistia, že vo fľaši so slovenskou etiketou kúpili maďarský alebo taliansky produkt. Na druhej strane je pochopiteľné, ale nespravodlivé k slovenským výrobcom, keď zákazník nadáva na nízku kvalitu vína a nevšimne si že si zakúpil anonymný výrobok Made in EU.Z tohto uhla pohľadu bol krok zákonodarcov, ktorí zvýraznili miesto pôvodu, krokom správnym smerom. Aj keď nám zatiaľ priniesol viac problémov ako osohu.


Zajtra

Ak sa zamýšľame nad perspektívou slovenského vinohradníctva a vinárstva vidíme jasne a jednoznačne, že je spojená výhradne s produkciou vín pre vyšší segment trhu, na ktorom už dávno dominujú vína s chráneným označením pôvodu. Špecifická situácia na Slovensku, charakterizovaná malým významom označenia pôvodu oproti označeniu výrobcu a čiastočne odrody a prívlastku nemôže trvať večne. Hranica, ktorá existovala na počiatku deväťdesiatych rokov, keď na jednej strane stáli výrobcovia používajúci zastaralé postupy a technológie a oproti nim malá skupina vinárov , ktorí boli už niekde inde, sa postupne stiera. Vidieť to veľmi zreteľne na súťažiach vín, kde sa pravidelne objavujú medzi víťazmi nové tváre. Technológie, ktoré boli pred desiatimi rokmi výsadou nemnohých sú dnes bežným štandardom. Dlhodobo nebude možné, aby zjednodušene povedané, každý robil všetko, pri vyrovnávaní rozdielov v technologickom vybavení a všeobecnom náraste profesionality sa tak zákonite musí zvýšiť význam rozdielov v kvalite suroviny význam terroiru. V tejto súvislosti máme pred sebou niekoľko otázok v ktorých by sme si mali urobiť jasno. Na prvom mieste je to existencia Slovenského vinohradníckeho regiónu, a z toho plynúca existencia chráneného zemepisného označenia slovenské víno. Existuje vôbec niečo také ako je slovenský terroir? Je reálny dôvod chrániť spoločným označením takú nesúrodú množinu vinárskych produktov dopestovaných a vyrobených na území od Skalice po Tibavu? Odpoveď nie je jednoduchá. Tento pojem má hodne odporcov a ich argumenty nie je možné jednoducho ignorovať. Pri hľadaní riešenia musíme rozlišovať odbornú enologickú a ekonomickú stránku problému. Ponechajme chvíľku bokom tú prvú. Zdá sa, že skôr nejak pocitovo vnímame, že slovenské víno je niečím iné ako víno maďarské alebo rakúske, než by sme boli schopní tieto rozdiely exaktne zadefinovať. Ak sa však pozrieme na problém z druhej - ekonomickej stránky veci, tak je zrazu jednoduchší. Víno vyrobené na Slovensku je (aspoň v tom lacnejšom segmente) skoro vždy drahšie ako víno vyrobené v Maďarsku a Taliansku. Záver z toho plynúci je jednoznačný - buď sme schopní vyššie náklady odôvodniť a premietnuť ich do vyššej ceny, alebo nie. Vyrábať lacné slovenské víno, ktoré nebude odlíšiteľné od dovezeného, nemá ekonomický zmysel. Ak si myslíme , že slovenské víno je kvalitnejšie a má význam v jeho výrobe pokračovať musíme o tom presvedčiť zákazníka a musíme mu umožniť, aby si mohol jednoznačne a jednoducho vybrať a ak dá prednosť slovenskému vínu mal istotu, že dostáva skutočne slovenské víno nielen slovenskú etiketu. Teraz nehovorím o podvodoch , falšovaní a práci kontrolných úradov. To je téma na inú diskusiu. Podstatné je, či sme schopní dať pojmu slovenské víno reálne existujúci obsah - kvalitatívne parametre o ktorých dokážeme presvedčiť zákazníkov. Potom môžeme začať diskutovať o právnej úprave tohto inštitútu zmysluplne s tým, že vieme čo chceme a čo potrebujeme.

Druhou otázkou, ktorej riešenie je pred nami je vytvorenie autentických apelácií, ktoré zákonite budú musieť byť menšie ako súčasné vinohradnícke oblasti, a ktoré pripustia výrazne menšiu kombináciu teritória a odrôd viniča. Tretím krokom bude vytvorenie funkčného systému schvaľovania a kontroly. Súčasný systém vychádza z toho, že víno označené ako víno s chráneným označením pôvodu má de facto splniť podmienky vína akostného. Tomu zodpovedá aj fakticky rovnaký mechanizmus certifikácie, zhodný so starým mechanizmom zatrieďovania akostných vín. Nechcem tento systém kritizovať, vieme prečo vznikol, a že bez administratívneho vytvorenia apelácií en bloc pre celú vinohradnícku oblasť, by sme sa ocitli vo vákuu v ktorom by sme naše špičkové vína nemohli označovať ani novým ani starým spôsobom. Ak však má vzniknúť rad nových apelácií, ak má dôjsť k tomu, že Silvánske zelené z Limbachu bude rovnako pojem ako Veltlínske zelené z Weinviertelu, tento systém a takéto rozdiely už nebudú kontrolovateľné z jedného centra, podľa univerzálnych kritérií. Vytvorenie reálne fungujúceho apelačného systému na Slovensku je preto jednou z najdôležitejších úloh, ktorá ovplyvní ďalší vývoj slovenského vinohradníctva a vinárstva.


IV. Systém podpory vinohradníctva a vinárstva

Od vstupu SR do EÚ v roku 2004 je spôsob podpory vinárstva a vinohradníctva viazaný a regulovaný európskym právom. Toto nám na jednej strane umožnilo prístup k fondom EÚ, na druhej strane znamená aj určité obmedzenie, nakoľko pravidlá EÚ sú nastavené tak, aby výrobcovia v žiadnom členskom štáte nemohli čerpať také druhy podpôr a náhrad, aké sú pre iné štáty neprístupné a nedeformovalo sa tak trhové prostredie. Akokoľvek dnes je ťažko hovoriť o skutočne spoločnom a jednotnom trhu, pretože rozdeľovanie fondov EÚ je inštitucionálne nastavené priaznivejšie pre tzv. staré členské štáty a možnosť dorovnávania platieb z domácich rozpočtov nerovnoprávne podmienky ešte viac prehlbuje v prospech ekonomicky silnejších štátov.

Systém podpôr pre vinárov a vinohradníkov môžeme rozdeliť na štyri samostatné úseky.


1. štátna pomoc

Štátna pomoc v rezorte poľnohospodárstva sa poskytuje podnikateľským subjektom , pôsobiacim v poľnohospodárskej prvovýrobe , potravinárstve , lesnom a rybnom hospodárstve. Základným rámcom pre poskytovanie štátnej pomoci je legislatíva európskeho spoločenstva, ktorá je do právneho poriadku slovenskej republiky aproximovaná nariadením vlády SRč.264/2009 Z.z.o podporných opatreniach v pôdohospodárstve v znení neskorších predpisov. Jednotlivé podporné opatrenia sú taxatívne vymedzené a ich rozsah musí byť v súlade s európskou legislatívou. Poskytovanie štátnej pomoci nad tento rámec nie je prípustné. Z toho vyplýva, že tento zdroj podpory vinohradníctva a vinárstva je len okrajový. Konkrétne - je možné získať nasledovné podporné opatrenia:

  • Dotáciu na účasť na výstavách

  • Dotáciu na úhradu nákladov a strát na poľnohospodárskych plodinách v dôsledku vyhláseného rastlinno- lekárskeho opatrenia , alebo škôd spôsobených nepriaznivými poveternostnými udalosťami

  • Dotáciu na platbu poistného

  • Dotáciu na zvýšenie kvality poľnohospodárskych výrobkov pri ich spracovaní v podniku potravinárskeho priemyslu

Podrobnosti viď. Zákon 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci , Nariadenie vlády SR č.264/2009 o podporných opatreniach v pôdohospodárstve.


2. program rozvoja vidieka


Z hľadiska objemu finančných prostriedkov ide o najmasívnejšiu podpornú schému. Ktorá je určená na modernizáciu a zvyšovanie konkurencieschopnosti podnikateľských subjektov , pôsobiacich v oblasti vinárstva a vinohradníctva. Program sa týka aj celej rady iných oblastí a aktivít, pre naše účely sa obmedzíme na tie jeho prvky, ktoré sú aplikovateľné na vinárstvo a vinohradníctvo. Špecifikom tohto programu je diferencovaný prístup k žiadateľom , podľa regiónov. Odlišné postavenie majú regióny zaradené do cieľa konvergencie a odlišné tzv. ostatné oblasti, kam v rámci Slovenska patrí bratislavský kraj. V rámci PRV, ktorý sa uplatňuje v rokoch 2007-2013 sú pre vinárov a vinohradníkov podstatné opatrenia 1:1 Modernizácia fariem a 1:2. Pridávanie hodnoty do poľnohospodárskych produktov a produktov lesného hospodárstva .Podrobnosti k rozsahu investícií, ktoré je možné z týchto programov financovať sú obsiahnuté vo výzvach PPA na predkladanie projektov. Výška podpory sa pohybuje v rozsahu 40-50 % celkových nákladov na projekt.


3. Podpora v rámci spoločnej organizácie trhu s vínom.

Ide o nástroj, používanie ktorého bolo v rámci EÚ snáď najviac kritizované, a ktoré prešlo zásadnou reformou. V rámci tohto opatrenia poskytuje EÚ prostriedky, ktoré sú primárne určené na vytváranie trhovej rovnováhy. Masívna podpora krízovej destilácii, na ktorú v minulosti išlo viac ako 80 % prostriedkov určených na podporu trhu, a ktorú z prevažnej časti využívali tri členské štáty EÚ(Taliansko, Španielsko, Francúzsko) sa ukázala neefektívna. V súčasnej podobe existuje pre slovenskú republiku systém podpory trhu s vínom, ktorý zahrňuje tieto opatrenia:

  • Propagácia na trhoch tretích krajín

  • Reštrukturalizácia a konverzia vinohradu

  • Poistenie úrody

  • Investície

  • Používanie zahusteného hroznového muštu

Podrobnosti viď Nariadenie vlády SR č.340/2008Z.z a súvisiace predpisy.


4.. Podpora integrovanej produkcie

Z formálneho hľadiska nejde o štandardnú formu podpory prvovýroby, ale o opatrenie, ktoré sleduje primárne ciele ochrany životného prostredia. Členské štáty EÚ, ktoré mali v úmysle podporovať vlastné vinohradníctvo, ale bránila im v tom legislatíva EU našli túto formu, ktorú výrazne zvýšili konkurencia schopnosť vlastných výrobcov. Slovenská republika si taktiež vytvorila vlastný systém integrovanej produkcie hrozna a na základe podmienok pre zakladanie vinohradu a ošetrovania rodiaceho vinohradu je možné čerpať príspevky za pestovanie hrozna v systéme integrovanej produkcie.